Profily a dielo vybraných autorov estetiky 20. storočia

Hans-Georg Gadamer

(1900 – 2001)

Hans-Georg Gadamer bol najznámejší filozof poslednej tretiny 20. storočia. Preslávil sa svojim hlavným dielom „Pravda a metóda“, ktoré napísal ako šesťdesiatročný. Gadamer v ňom vytvoril pokus o vypracovanie univerzálnej hermeneutiky – teórie chápania.

Narodil sa 11. februára 1900. Svoje detstvo prežil vo Wroclavi. V spomienkach na detstvo uvádza, že ho zaujímala vojenská tradícia, a preto si všetci mysleli, že sa stane dôstojníkom. Záujem o divadlo a poéziu Gadamera rýchlo odvrátil od vojenskej kariéry. Ovplyvnilo ho dielo Thomasa Manna a Hermana Hesseho. Ako osemnásťročný nastúpil na uuniverzitu a vplyv rodičov na jeho budúcu kariéru slabol.

Záujem o filozofiu motivoval Gadamera k štúdiu v Marburgu v roku 1919. Gadamer patril na univerzite k outsiderom, ktorí sa nezaradili do skupiny vtedajších filozofov ako boli Husserl, Nietzsche, Dilthey či Troeltsch.

Pridajte sa k nám na Facebook!

Po skončení štúdia v Marburgu pôsobil v rokoch 1924 až 1938 najprv ako asistent Heideggera na univerzite, neskôr od roku 1928 ako docent. Po nástupe Hitlera získal miesto profesora na univerzite v Lipsku. V roku 1947 Lipsko opustil.

V roku 1949 nastúpil na miesto Kaerla Jaspera vo Frankfurte nad Mohanom a mohol sa venovať opäť svojej vedeckej práci a učeniu.

Jeho základné dielo „Pravda a metóda“ vyšlo v roku 1960. Zomrel v roku 2001.[1]

Hermeneutika

„Hermeneutiku môžeme definovať ako umenie výkladu, metódu interpretácie starých literárnych pamiatok v klasickej filológii, biblických textoch a právnych kódexoch. Po 19. storočí označuje špecifickú metódu chápania v duchovných vedách pri interpretácii zmyslu a významu neopakovateľných udalostí, činov historických osobností, umeleckých diel a textov, odlišnú od metódy od vysvetľovania v prírodných vedách, ktorá sa zakladá na na pojme prírodného zákona a jeho všeobecnej platnosti.

V 20. storočí sa hermeneutika rozširuje o ontológiu, ktorá nám má umožniť porozumenie bytia prostredníctvom jazyka, reči a s nimi spätými tradíciami, zvykmi, predsudkami.“[2]

Keď sa snažíme vyložiť, vysvetliť, pochopiť a interpretovať texty, náuky a udalosti, fakty a umelecké diela, ide vždy o niečo viac ako len o reprodukciu.

GADAMER: „Filozofická hermeneutika naopak dospeje k výsledku, že porozumenie je možné len tak, že ten, kto sa snaží porozumeť, vnesie do hry svoje vlastné predpoklady. Produktívny prínos interpréta patrí nezrušiteľne k zmyslu samotného porozumenia.“[3]

Ústredný význam tu zohráva jazyk.

GADAMER: „Všetko poznanie, ktoré má človek o svete, je sprostredkované jazykom. Prvú orientáciu vo svete získavame, keď sa učíme hovoriť. Ale nie len to, Jazykový charakter nášho bytia na svete artikuluje celú oblasť skúseností.“[4]

Hermeneutika ukazuje, že akékoľvek porozumenie vo veľmi širokom zmysle je v rozumejúcom subjekte podmienené štruktúrami predrozumenia. Na jednej strane sú to kultúrno-spoločenké, na druhej strane pre každého vnímané v individuálnej historickej rovine. Kľúčové postavenie pritom zohráva jazyk, pretože ľudské bytie vo svete je v podstate založené na jazyku.

Jacques Derrida

(1930 – 2004)

Derrida sa narodil 15. júla 1930 v Alžírsku. Bol tretím s piatich detí. Sníval stať sa futbalovým hráčom. Vyrastal na dielach takých filozofov ako boli Rousseau, Camus, Nietzsche, či Gide. Nad filozofiou začal vážne uvažovať okolo rokov 1948 – 1949. navštevoval univerzitu Lycée Louise-le-Grand v Paríži, ktorá ho však nezaujímala. Dvakrát zlyhal na prijímacích pohovoroch a nakoniec skončil na École Normale Supérieure.

Na univerzite sa spoznal s Althusserom a študoval filozofiu Husserla. Neskôr dostal grant na Harvardskej univerzite. V roku 1957 sa oženil.

V rokoch 1960 – 1964 Derrida učil filozofiu na Sorbone a v rokoch 1964 – 1984 na École Normale Supérieure. V roku 1983 založil inštitúciu Collège International de Philosophie, ktorá mala poskytovať miesto pre filozofický výskumy, ktoré sa inde nemohli uskutočňovať. Bol prvým prezidentom.

V roku 1986 sa stal profesorom humanitných vied University of California, Irvine. Bol pravidelným hosťujúcim profesorom na ďalších významných univerzitách.

V roku 2002 sa Derrida sa objavil v dokumente o sebe a svojej práci s názvom Derrida.

Umrel 8. októbra 2004 po diagnostikovanej rakovine pankreasu v Paríži.[5]

Medzi jeho hlavné diela patria „Gramatológia“, „Písmo a diferencia“ a iné.

Dekonštrukcia

Dekonštrukcia je prístup, ktorý bol zavedený francúzskym filozofom Jacques-om Derridaom, ktorý pozorne sleduje zmysel textu k bodu odvolávajúcich námietok, na ktorých je založený, a na miesto ukazuje, že tieto základy sú nepochybne zložité, nestabilné alebo nemožné . To je prístup, ktorý môže byť rozmiestnený vo filozofii, v literárných rozboroch, v iných oblastiach, alebo spôsobom, ktorý presahuje hranice týchto oblastí.

Dekonštrukcia sa všeobecne snaží dokázať, že akýkoľvek text nie je diskrétny celok, ale obsahuje niekoľko nezlučiteľných a protichodných významov, že každý text má teda viac ako jeden výklad, teda text osamotene, ale interpretuje väzby týchto výkladov neoddeliteľne, že nezlučiteľnosť týchto interpretácií je nepochybná, a teda, že interpretačné čítanie nemôže ísť pod určitú hranicu.[6]

„Dekonštrukcia je búranie, odstraňovanie, spôsob filozofickej práce, ktorý rozvinul okrem iných J. Derrida v nadväznosti na M. Heideggera, ktorý svoj program dekonštrukcie metafyziky sformuloval pôvodne ako úlohu deštrukcie dejín ontológie. De(kon)štrukcia je kritická ohľadne tradície, ale táto kritika sa odohráva v mene tradicie. V dekonštrukcii (tak ako ju rozvíja francúzska filozofia, nielen Derrida) ide o odhaľovanie dvojznačnosti, ktorú Heidegger sformuloval ako: filozofia ako tradicia a filozofia ako myslenie. Francúzska filozofia od polovice 60. rokov 20. storočia sa snaží ukázať príslušnosť filozofickej tradicie k tradícii a zároveň skúmať, ako táto formácia rozvíja možnosť myslenia. Táto úloha sa orientuje jednak monograficky (na Marxa, Hegela, Kanta,…) ako aj tematicky (písmo, umenie, politika, dejiny,…).“[7]

„Podľa Derridu je dekonštrukcia analýza tradovaných významových útvarov až dovtedy, kým neodhalíme ich skryté a potlačené predpoklady. Pojem dekonštrukcie sprvu vo väčšej miere zarezonoval predovšetkým v americkej literárnej vede; pre Derridu samého je dekonštrukcia výrazom pre zmenu poriadku racionality, v ktorej žijeme.

Idea dekonštrukcie bola azda vedúcou myšlienkou pri založení Collège International de Philosophie r. 1983 v Paríži pod Derridovým vedením.“[8]

Jean-François Lyotard

(1924 – 1998)

Jean-François Lyotard sa narodil 1924 vo Versailles, Francúzsko. Jean-François Lyotard stal agregát vo filozofii v roku 1950 a získal Docteur ès literature v roku 1971. Vyučoval desať rokov filozofiu na stredných školách (Constantine, Alžírsko 1950 – 1952), dvadsať rokov výučby a výskumu v oblasti vyššieho vzdelávania (Sorbonne, Nanterre, CNRS, Vincennes), dvanásť rokov teoretickej a praktickej práce venovanej skupina ‚Socialisme ou barbarie‘, a neskôr pre Ouvrier pouvoir, učil filozofiu na univerzite Paris-VIII (Vincennes, Saint-Denis). Jean-François Lyotard bol člen Rady a zakladajúcim riaditeľom na Collège International de Philosophie, Paríž, emeritný profesor na University of Paris, hosťujúci profesor na Yale University a ďalších univerzít v USA, Kanade, Južnej Amerike a Európe, a bol niekoľko rokov profesorom kritickej teórie na University of California, Irvine. Z tejto pozície neskôr prešiel na Emory University v Atlante, kde bol profesorom francúzskej filozofie, a bol univerzitným emeritným profesorom na University of Paris VIII. Bol tiež riaditeľom výstavy ‚Les Immatériaux‘, Centre Georges Pompidou v Paríži.

Zomrel v Paríži počas noci z 20. na 21. apríla 1998.

Postmoderna

Pod titulom postmoderna formuluje ako základný problém súčasnosti neriešiteľnosť sporu heterogénnych typov diskurzov, spôsobov vedenia a životných foriem, a snaží sa v „relektúre“ moderných filozofov ako Kant a Wittgenstein vyvinúť filozofiu, ktorá by dokázala čeliť onej rozopre.

Podľa Lyotarda je postmoderná situácia daná zlyhaním moderného projektu emancipácie ľudstva, pričom predpoklady adekvátnej reakcie na túto situáciu tkvejú v avantgardách. Lyotard podáva vehementnú obhajobu predvojnových avantgárd.[9]

„Postmoderna alebo postmodernizmus je európsky myšlienkový smer konca 20. storočia, zároveň označuje stav svetovej kultúry druhej polovice 20. storočia odmietajúcej doterajšie filozofické princípy (priorita racionality, absolutizácia abstraktného momentu, totalitarizmus politiky), o ktoré sa opiera moderná kultúra (moderna), ktorá je dnes v kríze.

Postmoderna označuje obdobie, historický stav, v ktorom stratili legitimitu „veľké diskurzy“ (t. j. ideológie, globálne koncepcie, myšlienkové sústavy) a boli nahradené fragmentárnymi „malými diskurzami“. Vyčerpali sa všetky absolútne pravdy a nad „majstrami metafyzického myslenia“ sa začali vznášať pochybnosti. V čase postmoderny už neexistuje uzavretý celkový výklad života, celková koncepcia univerzálneho, pre všetko ľudstvo platného cieľa, ako ho prezentovalo napríklad osvietenstvo.

Vedúcou filozofickou postavou postmoderny už nie je metafyzik, ktorý verí, že našiel archimedov bod, z ktorého hýbe svetom, ale jeho proťajšok, skeptik, ktorý zdôrazňuje našu podmienenosť a konečnosť, ktorý vie, že jeho pohľad je iba jedným z množstva možných, že je provizórny a a už zajtra prekonaný. Postmoderný skeptik sa na rodiel od metafyzika domnieva, že existuje možnstvo protirečiacich si pozícií, že všetko vedenie je pochybné a predbežné a že dnešná pravda sa zajtra môže ukázať ako omyl. Proti univerzalizmom sa stavia partikularizmus. Filozofický pojem postmoderny sa usiluje vypracovať filozofický postmodernizmus.“[10]

Postmoderna vo filozofii hlása otvorenosť, radikálnu pluralitu, pretože neexistuje jedno určujúce centrum. Tento pluralizmus silnie v moderných postindustriálnych spoločnostiach aj pod vplyvom nových informačných technológií.

V kultúre postmodernu charakterizuje spájanie rôznych kultúrnych vzorov z rôznych umeleckých štýlov a slohov, veľká tolerancia voči rôznorodým vplyvom a začlenenie antiestetiky do estetických hodnôt. Cieľa vedome sa venuje aj triviálnym hodnotám a tvorcovia ju do veľkej miery vytvárajú ako populárnu kultúru. Tvorcovia postmoderny neveria v možnosť postupného zdokonaľovania kultúrnej tradície, ale uvedomujú si, že sa v nej odohrávajú aj zásadné zlomy. Veľkú úlohu v postmoderne má masová kultúra a masová komunikácia.

Jean-François Lyotard: „Postmoderna sa vyznačuje množstvom heterogénnych a autonómnych jazykových hier, životných foriem a výkladov života, pluralitou nezjednotiteľných praktík a konceptov, čo by bolo možné prirovnať babylonskému zmäteniu jazykov“.

Viliam Flusser

(1920 – 1991)

Viliam Flusser sa narodil 12. mája 1920 v Prahe, v Československu. Žil dlhú dobu v Brazílii a neskôr vo Francúzsku. Flusser navštevoval nemecké a české základné školy a neskôr nemecké gymnázium.

V roku 1938, Flusser začal študovať filozofiu na Právnickej fakulte Univerzity Karlovej v Prahe. V roku 1939, krátko po nacistickej okupácii, Flusser emigroval do Londýna (s Edith Barth, jeho neskoršia manželka a jej rodičia), aby pokračoval vo svojom štúdiu na jeden semester na London School of Economics a politológie. Viliam Flusser stratil všetkých svojich rodinných príslušníkov v nemeckých koncentračných táboroch. Začal pracovať v českých dovozných a vývozných spoločnostiach, neskôr v Stabivolte, výrobca rádií a tranzistorov.

Začínal v roku 1950 ako učiteľ filozofie a pôsobil ako novinár, pred svojou prvou publikáciou Lingua e realidad (Jazyk a realita), v roku 1963.

V roku 1960 začal spolupracovať s brazílskym Ústavu pre filozofiu (IBF) v São Paulo a zverejnené v Revista Brasileira de Filozofia. Priblížil sa tak brazílskej intelektuálnej komunite. Počas tohto desaťročia vyučoval na niekoľkých školách v São Paulo, bol asistentom pre filozofiu vedy na Escola Politécnica, University of São Paulo a profesorom filozofie komunikácie na Escola Dramatic a Escola Superior de Cinema v São Paulo.

V roku 1972 sa rozhodol opustiť Brazíliu. Žil v Nemecku a neskôr na juhu Francúzska. Až do konca jeho života bol aktívny v písaní a prednášaní o mediálnej teórii.

Zomrel v roku 1991 pri automobilovej nehode, pri návšteve rodnej Prahy, pri ceste na prednášku.[11]

Komunikológia

Človek je „zviera vyviazané z prírody“, ktoré sa dorozumieva s ostatnými pomocou zoradených symbolov čiže kódov. Teória komunikácie podľa Flussera je bytostne umeleckým javom. Účelom ľudskej komunikácie je zabudnúť na kontext bez významu, teda na svet „prírody“, v ktorom sme odsúdení k osamelosti a ku smrti. Flusser vytvára svoju komunikačnú typológiu z najrôznejších hľadísk. Napríklad. z hľadiska „herných“ kritérií uvádza tri hlavné klasifikačné série: „faktické“ čiže indikatívny informácie, „normatívnej“ čiže imperatívne informácie a „estetické“ čiže optatívne informácie. Jednotlivým komunikačným periódam – obrazu, lineárnemu textu a technickým obrazom – zodpovedajú aj prežitkové štruktúry času a priestoru. Tak v lineárne programovanie vedomie je čas prežíva ako prúd pretekajúci z minulosti k budúcnosti. Je to nevratný, historický čas. Pre historické vedomie je prítomnosť iba bodom v línii, ktorej prebieha čas. Pre technoimagináciu je prítomnosť skutočná (na rozdiel od historického vedomia, pre ktoré je prítomnosť neskutočná, pretože existuje iba ako vznikania), pretože je miestom, kam prichádza možné, aby sa uskutočnilo. Pre lineárne programovanie vedomia sú priestor a čas dve odlišné formy nazerania, pre technoimagináciu je čas bez priestoru a naopak úplne nepredstaviteľný.

Technické obrazy (fotografia, film, video atď.) v ich špecifikách ako abstrakcie vyššieho stupňa. O čo viac lipne na technických obrazoch ilúzia priameho priehľadu do skutočnosti, o to silnejší je potreba je dešifrovať. Technické obrazy nie sú produktom magického myslenia, ale vedeckého. Neprehľadnosť aparátov, ktoré spoluvytvárajú technické obrazy, v sebe skrýva veľký manipulačný potenciál. Dešifrovanie technických obrazov – a aparátov za nimi skrytých – znamená súčasne i odhaľovania ilúzie, že nám táto médiá priamo sprostredkúva realitu. F. prehodnocuje mylný „ontologický“ štatút technických obrazov, ktoré slúžia symbolizácii sveta. Fotoaparáty, televízne kamery a podobne, sú aparáty, ktorých zložitá technická kombinatorika slúži svojou odvrátenou stranou proti záujmom človeka. pojem aparát hrá u F. kľúčovú úlohu, pretože nejde len o technické zariadenia, ale aj o administratívne útvar, ktorý podobne ako „hračka simulujúcej myslenia“, zostavená z „kombinácií symbolov obsiahnutých v jej programe“, robí z človeka komplica a funkcionárov svojho programu. – výsostné postavenie medzi médiami zaujíma vo F. myslenia fotografie. „Dnes, na začiatku virtuálnych priestorov, môžu vďačiť všetky veci za svoj pôvod nie vojne, ale fotografiu“, hovorí Flusser. Fotografia je považovaná za transparentné, „nekódované“ médium, ktoré je „mechanickým opakovaním toho, čo sa existenciálnu nikdy opakovať nemohlo „, považuje fotografiu za abstrakcii tretieho stupňa. V tejto fáze abstrakcie prekonáva fotografie dvojaký pokušenia – idolatriu ako pokušenie obrazu a textolatrii ako pokušenie lineárneho textu. [12]

Wolfgang Welsch

(1946)

V 20 – tich rokoch Welsch začal študovať na univerzitách v Mníchove a Würzburg, archeológiu, dejiny umenia, filozofiu a psychológiu. V roku 1974 ukončil štúdium vo Würzburgu.

V rokoch 1988 – 1993 pôsobil ako profesor na University of Bamberg. Neskôr pôsobil v Magdeburgu, a zostal tam až do roku 1998. Od zimného semestra 1998 / 99 pracuje ako profesor teoretickej filozofie na univerzite v Jene. Welsch mal hosťujúcu profesúru v roku 1987 na University of Erlangen a v rokoch 1987 / 88 na Slobodnej univerzite v Berlíne. V zimnom semestri 1992 / 93 a 1994 / 95 pôsobil ako profesor na Humboldtovej univerzite v Berlíne a na Stanford University. V roku 1998 bol na Emory University v Atlante, Gruzínsku a v rokoch 2000 / 01 v Stanfordskom humanitnom centre.

V roku 1992 Welsch dostal spoločne s Gianni Vattimom, Max-Planck Research Award.

Jeho výskum sa zaujíma v súčasnosti o oblasti ekonómia a ekonomika a antropológie, filozofickej estetiky a teórii umenia, kultúrnej filozofie.

Wolfgang Welsch žije v Berlíne.[13]

Estetické myslenie [14]

Estetické myslenie je také myslenie, pre ktoré sú rozhodujúce vnemy. Nemáme tým na mysli len vnemy prostredníctvom zraku, ale sú to vnemy, ktoré vychádzajú akoby z vnútra pozorovateľa.

Pre estetické myslenie sú najdôležitejšími práve vnemy mimo zmyslové. Vnímanie vnemov treba v tomto prípade chápať širšie ako len postrehnutie alebo spozorovanie niečoho. Vnímanie sa neobmedzuje len na zmyslové vnemy, aj keď má v sebe vždy imagitatívne prvky.

Celkovo môžeme hovoriť pri takomto vnímaní o štyroch krokoch: na začiatku je východisko a zdroj inšpirácie – pozorovanie. Nasleduje imaginatívnym spôsobom zovšeobecnená na vnímaní založená mienka o zmysle. Treťou fázou vnímania pri estetickom myslení je prehlbovanie a overovanie reflexiou. Výsledkom je celkový pohľad na príslušnú oblasť fenoménov, ktorý sa vyznačuje estetickou fundáciou a je preniknutý reflexiou.

Estetické myslenie sa prejavuje v každodennom živote. Najviac majú dnes na tom podiel médiá, ktoré sprostredkovávajú realitu a vytvárajú obraz, ktorý nie sme schopní vnímať napríklad v realite, keď turisti navštívia nejaké miesto, ale jeho krásu dokážu vnímať až sprostredkovane prostredníctvom televíznej obrazovky.

Veľmi významným prvkom estetického myslenia je pluralita. Vidíme to v tom, že estetické myslenie preniká do každej oblasti nášho bytia a to ako v jazyku, v každodennom živote, v rozvrhnutí sveta a tvorí základný element nášho vnímania. Tvorí každodennú skutočnosť.

ďalším prvkom, ktorým sa vyznačuje estetické myslenie je transverzalita. Transverzalita je vnímaná ako prepojenie významov v estetickom myslení. Je to hľadanie prepojení medzi pluralitou a reálnymi významami vnímania, a zároveň môže dochádzať k vytváraniu nových smerov a prepojení významov.

Paul Virilio

(1932)

Paul Virilio sa narodil v Paríži v roku 1932. Vyrastal na severnom pobreží francúzskeho regiónu Bretónsko. Druhá svetová vojna urobila na neho veľký dojem. „Vojna bola jeho univerzita“. Po štúdiu na Ecole des metiera d ‚Art, Virilio sa špecializuje sa na farebné sklenené diela a pracoval po boku Henri Matisse v kostoloch v Paríži. Potom, čo bol povolaný do armády počas alžírskej vojny za nezávislosť, Virilio študoval fenomenológiu s Maurice Merleau-Ponty na Sorbonne.

V roku 1963 začal spolupracovať s architektom Claude Parent a tvoril architektúru. V máji 1968 bol Virilio bol nominovaný profesorom študentov na Ecole Speciale d ‚Architecture. V rovnakom roku, sa Virilio stal riaditeľom časopisu L’Espace. V roku 1975 sa organizovala výstava o archeológii bunkrov druhej svetovej vojny v Umelecko-priemyselnom múzeu v Paríži, zbierka textov a obrázkov týkajúcich sa Atlantického valu. Od tej doby bol široko zverejňovaný a uznávaný, keďže pracoval na ich dokumentácii.

V roku 1998, Virilio odišiel zo školstva. Jeho najnovšie projekty sa sústredili na prácu s bezdomovcami v Paríži a budovanie prvého múzea Museum of the Accident.[15]

Technologická audiovizualita súčasnosti

Mentálne obrazy boli postupne vytláčané do oblasti idealizmu alebo subjektivizmu, unikali vedeckým úvahám. Problém sa netýka už len vnímania samotných mentálnych obrazov vedomia, ale skôr virtuálnych, inštrumentálnych obrazov vedy a ich faktickej povahy.

Audiovizualita je vlastne vývoj virtuálnych obrazov, ktoré vplývajú na správanie jednotlivca. Dochádza k industrializácii videnia, syntetické videnie. Doteraz sme my vnímali predmety, teraz predmety vnímajú nás a zaznamenávajú náš obraz, reč, pohyb, správanie. Každá sekunda, každý obraz je zaznamenaný, a tak dochádza k snímaniu času.

ďalšou dôležitou súčasťou je zobrazovanie. Zobrazovanie pomocou svetla nám dáva najvyššiu rýchlosť obrazov, teda samotné zobrazovanie je rýchlejšie, ako dokážeme vnímať. Na druhej strane treba tiež spomenúť, že rozvojom techniky sa dostávame aj do samotnej skladby obrazu ako takého.

Obraz sa čoraz viac podobá na realitu, teda pri fotografiách pomocou digitálnych fotoaparátov a pri videu pri vysokom rozlíšení dochádza k zobrazovaniu približujúcemu sa realite.

Virilio vníma tento svet techniky ako novodobú zbraň, ktorá okrem toho, že pôsobí ako „veľký brat“, ktorý nás na každom kroku pozoruje spôsobuje aj malú vojnu medzi realitou a virtuálnym svetom obrazov.

Richard Shusterman

(1949)

Richard Shusterman sa narodil 3. decembra 1949 v židovskej rodine žijúcej vo Philadelphii, USA. Vo veku 16 rokov opustil svoj domov a odišiel do Izraela, kde pokračoval v štúdiu angličtiny a filozofie na Hebrejskej univerzite v Jeruzaleme Počas svojho izraelského pobytu získal záujem o analytickú filozofiu.

V roku 1987 sa stal profesorom filozofie na Temple University (definitíva v roku 1988), kde bol povýšený na profesora v roku 1991 a stal sa predsedom Filozofickej fakulty (1998-2004). V roku 1988 ako výsledok a vývoj jeho filozofického záujmu, Shusterman vytvoril konverziu z analytickej filozofie k pragmatizmu a začal svoj vlastný projekt rozvoja estetiky. Tretia kniha, ktorú napísal, Pragmatika estetiky (1992) bola veľmi populárna a vytvorila veľký prelom v jeho akademickej kariére. Pôvodný prístup k problematike definície umenia, organických celkov, tlmočenia, ľudového umenia a etiky, mu priniesol medzinárodný ohlas (Pragmatika estetiky bola preložená do 12 jazykov).

Richard Shusterman je členom mnohých redakčných rád.

Pre úplnosť, je potrebné zdôrazniť, že Shustermanova činnosť sa neobmedzuje iba na profesionálne akademické prostredie. V roku 1995 bol delegátom UNESCO projektu filozofie a demokracie vo svete a niekoľko rokov riadil projekt UNESCO MUSIC: Hudba- urbanizmus sociálnej integrácie a kultúry.

Žije v Južnej Floride so svojou druhou ženou a dcérou. Má dvoch synov a dcéru z prvého manželstva.[16]

Pragmatika estetiky

V pragmatike ide o teóriu vzťahov medzi znakom a užívateľmi znakov. Užívateľmi sú buď hovorcovia alebo interpreti vysloveného. Témou sú akty a jazykové kontexty.

Napriek tomu, že skúsenosť slúži ako základná kategória v jeho pragmatizme, Shusterman, a to tak z hľadiska metodiky (pragmatik by mal vždy pracovať z praxe ), rovnako ako ontológie alebo ekonómie a ekonomiky (skúsenosť „je transakčná spojitosť interakcie energie pripojenie stelesneného ja a jeho sveta“).

Pojem jazyka nie je tak jasný. Bohatstvo a hodnota bezprostrednej skúsenosti, vrátane „okamžitého rozmeru somatickej skúsenosti“ zdôrazňuje pozitívnu úlohu, takúto skúsenosť môže hrať v zlepšení kvality ľudského života. Shusterman sa domnieva, že filozofické hodnoty skúsenosti môžu a mali by byť potvrdené v anti-fundalistickej forme. Tiež zdôrazňuje, že aj keď kritikou mýtu daného dokazuje, že okamžité, non diskurzívna somatická skúsenosť, ktorá nemôže byť začlenená do ekonómia a ekonomika, že nevylučuje, že táto skúsenosť môže byť užitočne umiestnená vo filozofii ako takej. Inak by bolo nesprávne spájať všetky filozofie s jedným z jeho subdisciplínou, teóriou poznania. A skutočnosť, že si môžeme len ťažko predstaviť nejakú formu aplikácie bezprostrednej somatickej skúsenosti v oblasti filozofie, nie je dôkaz, že je to nemožné, ale skôr naznačuje, že naša koncepcia filozofie dominuje idealistickému paradigma. Vôľa k zmene tejto situácie bola jedným z dôvodov, prečo Shusterman zaviedol novú filozofickú subdisciplínu venovanú telu a svojej skúsenosti: somaesthetics. Shusterman prispel k filozofickému problému definície umenia predstavením meta teoretického pohľadu. Na meta teoretickej úrovni kritizuje esencialistické, klasifikačné definície umenia (preferuje tradičnú analytickú filozofiu). Ich cieľom je „na dokonalé pokrytie“ v logickom rozšírení pojmu umenia. Tvrdí, že je cieľom pre definíciu umenia, ktorá je dôležitejšia ako koncepčné pokrytie.

Shusterman obhajuje definíciu umenia ako skúsenosť, že nemôže byť znížená na súkromný duševný svet záležitosti, ktorá je skôr interakcie medzi objektom a subjektom. Skúsenosť sa v tomto smere praská a fragmentuje. Definícia umenia ako skúsenosti má nespornú hodnotu, pretože aj keď nemôže obsiahnuť celý pojem umenia „zdôrazňuje zásadné pozadia podmienkou, smeru a oceňuje cieľ umenia“ (estetické skúsenosti), a tiež pomáha k rozšíreniu „sféry umenia proti pevnému rozdeleniu medzi umením a činnosťou, ktorá je podporovaná definíciou, ktorá definuje umenie ako mimesis, poiesis alebo úzku prax definovaného inštitucionálneho sveta umenia“.[17]

Roger Scruton
(1944)

Narodil sa 27. februára 1944. Svoje vzdelanie získal v Royal Grammar School, High Wycombe (1954-1961) a Jesus College, Cambridge (1962-1969). V roku 1967 sa stalmagistrom umení a v roku 1972 sa stal doktorom so zameraním na estetiku. V rokoch 1969 až1971 bol výskumným pracovníkom na Peterhouse, Cambridge.

V rokoch 1971 až 1992 bolasistent a následne profesor estetiky na Birkbeck vysokej škole, Londýn. Od roku 1992 do 1995 bol profesorom filozofie na Boston University. Od roku 1982 do 2001 bol zakladajúcim redaktorom Salisbury Review. Založil tiež Claridge Journalist. Roger Scruton je v súčasnosti profesorom a výskumným pracovníkom v Inštitúte pre psychologických vied, kde vyučuje filozofiu absolventov vo Washingtone a Oxforde.

Je spisovateľ, filozof a verejný komentátor. Špecializuje sa na estetiku s osobitným dôrazomna hudbu a architektúru. Venuje sa súčasnej politickej a kultúrnej diskusii z hľadiskakonzervatívneho mysliteľa a je dobre známy ako silný polemik. V tlači reaguje na politické akultúrne otázky.[18]

Scruton píše v knihe z roku 1986 Sexual Desire o pokusoch založiť konzervatívnu sexuálnu etiku na Hegelianovom tvrdení, že „na konci každého rozumného bytia je vybudované ja.“ Vo výklade Dollimora, Scruton verí, že sexuálna túžba smerujúca k opačnému pohlaviu vyvoláva jeho doplnenie a že homosexualita je zvrátenosť, pretože nezahŕňa základnú skúsenosť inakosti v rovnosti. Kritizuje sexuálnu filozofiu bytia „nesmelý, konzervatívny a hlboko nevedomý.“ Scruton s poskytuje „najzaujímavejšie filozofické pokusy ešte v práci morálnych otázok spojených s našim zaobchádzaním s osobami, s rovnakým pohlavím partnerov. “ OZ Dooley chváli Sexual Desire ako „autoritatívne“ písanie, že Scruton si kladie za cieľ ukázať, že sexuálna túžba zásadne obohacuje naše skúsenosti posvätného.

V „Sexuálna morálka a liberálneho“ konsenzu, esej prvej tlačenej formy na papieri na Professus World Peace akadémii konferencie liberálnej demokratickej spoločnosti: ich súčasný stav a budúce perspektívy‘ sa konala v Londýne 1989 a dotisknutý v jeho Philosopher na Dover Beach: eseje (1990), Scruton bráni zákaz homosexuálnych aktov z dôvodu, že podporuje homosexuálov pripojiť sa do kňazstva a sublimovať svoju homosexualitu.

V jeho Význam konzervativizmus sa snaží presunúť dôraz na právo oddelene od ekonomiky k morálnym otázkam ako je sexuálna výchova a cenzúra . Tvrdí, že prenos v stave plánovanej ekonomiky znalostí miestneho trhu a tradície do rúk byrokratov, podporuje neschopnosť, neznalosť, korupciu, a teda zlú politiku. Jeho alternatívou je brániť „autonómnu inštitúciu“ (subjekty mimo štátnej a vládnej kontroly), s odvolaním sa na právnu a lekársku profesiu, mesto, armádu, cirkev, monarchiu a podnikanie všeobecne ako príklady.

Použitá literatúra a zdroje:

Anzenbacher A.: Úvod do filozofie, PRAHA: Portál s.r.o., 2004, ISBN 80-7178-804-X

Kiczko L. a kol: Slovník spoločenských vied, BRATISLAVA: Slovenské pedagogické nakladateľstvo, 1997. ISBN 80-08-02592-1

Patricia Altenbernd Johnson: GADAMER, BRATISLAVA: Albert Marenčin vydavateľstvo PT, 2005. ISBN 80-88912-62-8

Welsch, W.: Estetické myslenie. Bratislava, Archa 1993.ISBN80-7115-063-0

http://de.wikipedia.org/

http://en.wikipedia.org/

http://sk.wikipedia.org/

http://www.phil.muni.cz/

http://www.roger-scruton.com/rs-cv.html

[1] Patricia Altenbernd Johnson: GADAMER, BRATISLAVA: Albert Marenčin vydavateľstvo PT, 2005. ISBN 80-88912-62-8, str. 5-13.

[2] Kiczko L. a kol: Slovník spoločenských vied, BRATISLAVA: Slovenské pedagogické nakladateľstvo, 1997. ISBN 80-08-02592-1, str. 88-89.