Pablo Picasso
Slečny z Avignonu
Olej na plátne (244×234 cm), 1907. Múzeum moderného umenia New York (USA)1
Picasso vytvoril toto dielo v najväčšej tajnosti a verejnosti ho predstavil v roku 1937. Picasso vyhotovil viac ako 450 predbežných diel a štúdií, kým dospel ku konečnej podobe obrazu. Osobitosť obrazu spočíva vo výbere témy aktov žien. Na tomto obraze je zvláštny Picassov spôsob stvárnenia námetu. Je to koláž piatich žien, priestor nie je jasne definovaný, svetlo vrhá rôzne tiene a postavy sú akoby osamotené v obraze, neexistuje medzi nimi komunikačný vzťah. Perspektíva je rozmanitá, postavu vľavo vidno len z troch štvrtín. Postavy sú jednoduché, farby sú nanesené plošne. Scéna obrazu vytvára pohľad za oponu, nie je umiestnená do priestoru, plastika je vytvorená novým pohľadom na členitosť ľudských tiel a prázdnoty, ktorá ich oddeľuje od seba. Hlavy dvoch žien pripomínajú africké masky, ktoré boli vystavené na veľkej parížskej výstave v roku 1906. Obraz je viac pútajúci k zamysleniu, miesto toho aby vyžaroval erotiku. Pôvodné náčrty predstavovali úplne inú alegóriu.
Guernica
Picassova Guernica pochádza z roku 1837, čo znamená, že je namaľovaná rok po tom, čo vypukla španielska občianska vojna v roku 1836. Je namaľovaná olejom na plátne s rozmermi 349 x 776, 6 cm. Obraz vznikol ako spontánna reakcia na to, čo sa v tom čase dialo. Nesúhlas a odpor s tým, ako sa ubližovalo ľuďom. V akej krutosti a násilí musel človek žiť, ak chcel prežiť vojnu.
V obraze sú použité základné farby, tmavozelená a jej odtiene, akoby autor chcel naznačiť jednotvárnosť, šedosť doby kedy sa schyľovalo k vojne.
Na obraze vidíme obrazy zvierat, ľudských tvárí, ktoré vyžarujú utrpenie, bolesť, údiv až hraničiacu so smrťou popretkávanú časťami tiel zvierat a ľudí. Na vrchu obrazu sa objavuje lampa akoby autor chcel naznačiť obrazy všedného dňa v danom období.
Nacisti vyhlasovali, že moderné umenie je choré a od roku 1937, keď zorganizovali putovnú výstavu nazvanú „Degenerované umenie“ ho verejne pranierovali.
Moderné umenie bolo z múzeí vyhostené, umelci mali zákaz maľovať.
Zvieratá a ľudia sa stávajú rovnocennými na prahu bolesti a utrpenia. Na obraze nachádzame ľudí mŕtvych, tých, ktorých smrť ešte len čaká, tých, ktorí ležia na zemi, podaktorí sa snažia pred ňou utiecť. Na obraze badáme zvieratá i ľudí, každý z nich sa snaží o jedno a to isté, o prežitie. V ľavom okraji obrazu vidíme vola, pod ktorým drží matka v náručí svoje mŕtve dieťa a roní nad ním slzy zúfalstva, bezmocností a žiaľu. V strede obrazu v dolnej časti je vidieť ďalšieho mŕtveho
muža, ktorého udupal kôň, čo znamená, že aj samotné zvieratá sa snažili o záchranu pred skazou, ktorá sa nakoniec udiala.
Celé vyobrazenie situácie z čias občianskej vojny na plátne sa odohráva akoby v jednej uzatvorenej miestnosti, odkiaľ niet úniku, i keď sa všetci všemožne snažia o to, aby zachránili svoj holý život, to jediné, čo majú.
Tri ženy
Olej na plátne 200 x 178 cm Sankt Peterburg, Ermitáž
Po dokončení obrazu Avignonské slečny začal Picasso s malými skicami pre obraz Tri ženy (Trois femmes), ktorý dokončil v roku 1908. Tento veľkoformátový obraz narazil so svojimi temnými odtieňmi a rozbitím telesných oblín do hrán u maliarových súčasníkov na nepochopenie a odmietanie. Masovo ružová farba zdôrazňujúca nahotu Avignonských slečien ustúpila okrovým farbám od čiernej až po svetlo oranžovú. Obraz na platne pôsobí jednofarebne, no autor použil množstvo vytieňovaní čím vytvoril priestor a plastičnosť obrazu. Obraz pôsobí jemne eroticky a dosť temne. Postavy sú popretkávané a sú v komunikačnom kontakte. Postava na ľavej strane je zobrazená, spojená akoby s inou postavou. Pôsobí to ako by na plátne boli postavy štyri, no zároveň prostredná postava vrhá tiene, respektíve akoby bola prekrytá telom inej postavy. Na prevej strane sa nachádza korpulentná postava sediacej ženy, ktorej tvár je zahalená v tieni a jej dlaň pripomína kvet.
Pri pohľade na komplexnú perspektívu obrazu, pôsobí ako by uprostred neho bola ležiaca žena na telách iných žien. Obraz aj napriek názvu tri ženy pôsobí dojmom ako by na ňom boli štyri ženy.
Salvador Dalí
Sen vyvolaný letom včely okolo granátového jablka,
sekundu pred prebudením
Olej na dreve, 51 x 40,5 cm, Madrid, Museo Thyssen-Bornemisza
Ústrednou postavou obrazu je Galina, manželka Salvadora Dalího. Obraz je vykreslením jej sna, alebo je Ona súčasťou sna niekoho iného? Jednoznačná odpoveď na túto otázku, ktorá sa týka vlastnej problematiky obrazu, sťažuje priestorová konštrukcia obrazu ,ale tak isto aj jeho komplikovaná časová štruktúra.
Obraz tvorí spiaca Gala vznášajúca sa nad skalnatým pobrežím vytyčujúcim sa nad azúrové more. Na obraze vidíme granátové jablko ( zjedené pred spaním? ), z ktorého vystupuje ryba a ďalej chŕli tigra, z ktorého sa rodí jeho súkmeňovec. Zaujal ma aj slon na tenkých dlhých nohách, ktorý mi pripomína pavúky na hladine mlák a potokov. Dalí zachytáva v obraze nielen nereálnosť, ale aj jeho schopnosť poňať zložitý dej v jednom jedinom momente. Maliarovi sa podarilo podať v jedinom okamihu prežitok deja obdarovaného rozmanitými motívmi. Tak isto, ako má spiaci po prebudení zo sna, trvajúceho len pár sekúnd dojem, že sledoval dlhý film so zložitým dejom, pociťuje zvláštnu časovosť i divák Dalího obrazu.
Horiaca žirafa
Olej na dreve, 35 x 27cm, Basilej, Kunstmuseum Basel, Emanuel-Hoffman-Stifnung
Za krásnou predstavou sa skrýva to, čo je zmätené a budí úzkosť.. Túto myšlienku názorne ukazujú zásuvky, ktoré podľa všetkého sprístupňujú vnútro ľudského tela. Traumatický aspekt takejto predstavy vystupuje pravdepodobne do popredia v Horiacej žirafe, obraze, ktorý vznikol v tom istom roku ako Venuša Milóská so zásuvkami. Klasická biela socha sa zmenila na tmavo modrú, farbu noci, ktorá pokrýva nielen nebo,
ale obe ženské postavy, ktoré sa pohybujú ako námesačné, so zavretými očami. Ich
vychudnutým , kostnatým telám bránia v pohybe zásuvky, neprirodzené výrastky a opory, takže sa ťažko vlečú dopredu. Vyvážený postoj Venuše Milóské ustúpil neľahkému balansovaniu, a zúfalú snahu o rovnováhu, pritom sú si vedomé, ako silno ich tiaži záhadný obsah zásuviek. Postavy sa držia vzpriamene len pomocou bariel a sú vydané slepo napospas noci. Zastupuje „druhú“ stránku človeka, nevedomé oblasti jeho ja, ktoré sú mu neprístupné, nemôže racionálne kontrolovať a určujú mu život. Človek nevidí, kam ide, čo ho ženie dopredu. Žije vo svete, ktorý sa mu odcudzil, ale k prírode už taktiež nepatrí. Možno môžeme Horiacu žirafu chápať ako symbol absurdity ľudskej existencie v modernom svete. “Na rozdiel od človeka,“ napísal Wieland Schmeid v knihe „Salvador Dalí. Tajomstvo túžby“, „v zvierati je príroda ešte v poriadku. Jeho animálna bytosť sa zdá byť nezničiteľná. Žirafa, ktorá, proste horí, je zo živlami spojená Môže sa oddať plameňom bezmyšlienkovito, ba i bez utrpenia, aniž by pritom zahynula. Ríša prírody, nerastov, živlov, tá je trvalá a zviera na nej má podiel. Oproti tomu človek je podriadený času, starnutiu, pominuteľnosti akoby pútnici prechádzali v našom vneme pred nami – to všetko z nášho obrazu mnohonásobne poznamenalo na tvári, na rukách.
Tajomstvo túžby- moja matka, moja matka,
moja matka
Olej na plátne, 110 x 150 cm, Mníchov, Pinakothek der Moderne
Pokiaľ je možné pochopiť dielo Salvadora Dalího na základe zistenia, že maliar nachádzal látku, námety svojich obrazov vo vlastnom psychickom rozpoložení, z ktorého čerpal námety svojich obrazov a vedome vytváral maľbu, pôsobiacu iracionálne, zložito, potom nás neprekvapí, že Dalí ukazuje na týchto zobrazeniach sám seba- skrytého alebo s deformovanou fyziognómiou. Jeho autoportrét nájdeme na obraze Tajomstvo túžby. Dalí leží so zavretými očami na zemi, vyzerá ako by spal alebo bol napoly mŕtvy , mravce, ktoré mu vyliezajú z ucha, symbolizujú rozpad a zmar, zatiaľ jeho monštrózne telo , vyplňujúce takmer celý obraz sa. Máme pred sebou jedinečný výtvor, ktorý svojou neurčitou formou pripomína na jednej strane embryonálnu formu schopnú doteraz ďalšieho rozvoja, na druhej strane však prebúdza asociáciu na tuhé, geologické štruktúry. Maliar je zajatcom tela pokrytého oválnymi priehlbinami a otvormi., v ktorých sa stále opakujú slová „ma mére“. Tie sú kľúčom k výkladu obrazu a sú doplnené ďalším základným prvkom, levou hlavičkou stiahnutou do grimasy. Tá je odkazom na otca, ktorý by akoby v triumfe prilepený na najvyššom mieste tela, a nám pripadá akoby práve on tlačil synovu tvár k zemi. Leviu hlavu vidíme na obraze ešte raz, nad Dalího autoportrétom, ako súčasť zložitej skupiny postáv. Rozoznávame tu aj sklonenú bielovlasú hlavu starého muža, ktorého objíma štíhla postava mladíka obráteného k nám chrbtom, vedľa vidíme rybiu hlavu, na ktorej sedí kobylka, ruku s hrozivo zdvihnutým nožíkom a hlavu ženy –asi matky, ktorá so zúfalým výrazom pozoruje dianie, do ktorého nemôže zasahovať. Agresívna levia hlava a biela hlava starého muža sú dve tváre otca, aspoň to tak vypadá. Skláňa sa k synovi, tlačí sa k nemu a chce ho ochrániť a brániť pred monštrami, ktoré ho obklopujú, pred rybou a pavúkom. Obraz ako vždy hýri pridanými detailmi, hlavný zmysel zobrazenia sa podľa všetkého stále vracia k trpiacej tvári maliara, ktorá leží ochromene na zemi, ako k hlavnej postave. „Ako sa chce vykúpiť?“ človeka napadne otázka, keď mu zrak padne na otvory v strede obrazu a na útvar ležiaci na horizonte. Vidíme na ňom hornú polovicu nahého tela mladej ženy zaliate krvou, ktorá je v priestore pripomínajúcom jaskyňu. Zdá sa, ako by táto postava bola prísľubom takmer rozprávkového spôsobu vyslobodzovania, pokiaľ sa však maliarovi, ktorý leží na zemi, podarí zbaviť sa pút úzkosti a posadnutosti.
