Andy Warhol – autoportrét

Výber diela Andyho Warhola – úvod

Inšpirácia na výber diela Andyho Warhola prišla ešte počas výstavy Strednej odbornej školy Ladislava Bielika Levice v miestnom Pohronskom múzeu v Novej Bani. Počas nakrúcania reportáže, tam zapôsobila na mňa variácia na obraz Andyho Warhola – Marilyn Monroe, kde študentka urobila zo svojho autoportrétu pop-artovú variáciu svojich štyroch fotografií.[1]

Na internete som pátral po nejakom svojskom, málo známom diele tohto autora a natrafil som na autoportrét z roku 1986.

V seminárnej práci sa chcem bližšie zamerať nielen na autora samotného, ale chcel by som priblížiť pop-art, ako umelecký smer a zároveň by som na základe teoretických znalostí chcel priblížiť čitateľovi jeho vybrané dielo autoportrétu, z pohľadu vnímania diela a procesov, ktoré vznikajú na pozadí vnímania vzťahu umelecké dielo – pozorovateľ.

Dielo Andyho Warhola je najznámejším, ako popredného predstaviteľa smeru pop-artu, ktorý by som chcel priblížiť nielen ako umelecký smer, na základe teoretických definícií, ale chcel by som pop-art priblížiť ako životný štýl, začínajúci v 60-tych rokoch dvadsiateho storočia.

Prvou časťou bude priblíženie umeleckého smeru, aké má hlavné črty, aké má novinky, aké prináša nové vnímanie moderného umenia.

V druhej časti by som sa chcel zamerať na priblíženie samotného autora v historickom kontexte, prostredníctvom jeho najznámejších diel, samotné vnímanie autora seba samého ako osoby.

V ďalšej časti by som venoval pozornosť jeho dielu, konkrétne jednému z posledných autoportrétov, ktoré Andy Warhol vytvoril v roku 1986, len rok pred svojou smrťou. V priblížení diela by som sa chcel zamerať nielen na fakty, ktoré si každý pozorovateľ všimne, ale na základe teórie umenia a estetiky, by som chcel vyjadriť svoj osobný názor a pocity pri vnímaní tohto autoportrétu nielen na moju osobu, ale aj na moje myšlienkové pochody, ktoré vyvoláva toto dielo pri jeho pozorovaní.

Pop-art, moderné umenie 20-teho storočia?

Pop art je vizuálne umenie pohybu, ktoré vzniklo v roku  1956 v Británii. Masmédiá, ktoré tvoria časť námetu pop-artu, využíva spoločné každodenné objekty na vykreslenie prvkov populárnej kultúry, a to predovšetkým obrazy v reklame a televízii.  Lawrence Alloway takto označil umenie, ktoré kritickým a ironickým  spôsobom zobrazuje západnú konzumnú spoločnosť cez najbanálnejšie predmety každodenného použitia pomáhajúc si pritom nalepovanými, maľovanými pospájanými kompozíciami. Bol opisujúci všetky post- vojnové práce zamerané na konzumu a materializmus, a že odmieta psychologické odkazy na abstraktný expresionizmus. Pokusom priviesť umenie späť do amerického každodenného života, je odmietnutá abstraktná maľba kvôli jej zložitejšiemu a elitnému charakteru. Pop Art preklenul priepasti medzi komerčným umením a výtvarným umením.

Od 20-tych rokov 20-teho storočia sa reklama a umenie navzájom ovplyvňujú, čo sa mnohonásobne prejavilo na začiatku 60-tych rokov 20-teho storočia. „Pop-art“ vysvetľuje Andy Warhol, „chce dať slovo samotným veciam.“ [2]

Pop odstraňuje materiál zo svojho kontextu a izoluje objekt, alebo ho spája s inými predmetmi, na zamyslenie. Predmety tak získavajú hlbšiu, vypovedaciu podstatu.

Pop-art je umenie pohybu dvadsiateho storočia.. Charakteristický témami a technikami, vychádzajúce z populárnej masovej kultúry, ako je reklama, komiksy a svetské kultúrne objekty, pop-art je široko interpretovaný ako reakcia na vtedajšie dominantné myšlienky- abstraktný expresionizmus, ako aj expanzia na ne. Pop-art, ktorého cieľom je zamestnávať obrazy obľúbené oproti elitárskym kultúram v umení, s dôrazom na banálne alebo gýčovité prvky akejkoľvek danej kultúry, najčastejšie prostredníctvom využívania irónie. To je tiež spojená s použitím umeleckých mechanických prostriedkov pre reprodukciu.

Pop art často berie ako svoje snímky, ktoré sú v súčasnosti používa v reklame. Produktové označovanie a logá zaujali významné miesto v zobrazovaní pop umelcov.

Pôvod pop-art v Amerike a Veľkej Británii vyvinuté mierne odlišne. V Amerike to bol návrat k ohraničenému zloženiu a reprezentačnému umeniu ako reakcia umelcov využívajúcich neosobné, svetské reality, irónie a paródie na utíšenie osobnej symboliky a „maliarskej uvoľnenosti“ na abstraktný expresionizmus.

Richard Hamilton a Eduardo Paolozzi, obaja boli členmi nezávislej skupiny, priekopníkov hnutia v Londýne v 50 tych rokoch 20-teho storočia. V 60-tych rokoch, hnutie nasledujú Peter Blake, Patrick Caulfield, David Hockney, Allen Jones a Peter Phillips. V skorých šesťdesiatych rokoch, Pop art našiel svoju cestu do Spojených štátov, pri pohľade na prácu autorov  Jima Dinea, Roya Lichtensteina a Roberta Rauschenberga. Pop-art sa vyvíja v Spojených štátoch ako reakcia na bohatstvo po druhej svetovej vojne a na rastúci materializmus a konzum v spoločnosti. Najviac uznávaným umelcom pop-artu bol Andy Warhol, ktorý používa foto-realistické, masové, výrobné techniky potlače nazývanej seriagraphy (sieťotlač).

Pop- art zaujíma komentár k súčasnej spoločnosti a kultúre, najmä v konzume, pomocou obľúbených obrázkov a ikôn, a začleňuje a opätovne ich definovanie v umení a svete. Často boli predmety odvodené z reklamy a z obalov výrobkov, zobrazované sú celebrity. Obrazy sú prezentované s kombináciou humoru, kritiky a irónie. V rámci tohto hnutia prináša do umenia každodenný, súčasný život. Stiera sa rozdiel medzi „vysokým umením“ a „nízkym umením“ a odstraňujú sa rozdiely medzi výtvarným umením a obchodnými metódami – reklamou.[3] [4]

Andy Warhol o umení pop-art v porovnaní s umením 80-tych rokov povedal: “Je to zvláštne ako sa 80-te roky podobajú rokom šesťdesiatym… Dnes mladí maľujú rovnako, ako sme maľovali my pred dvadsiatimi rokmi, a pritom je to pre nich niečo nové… Keď sa v 60-tych rokoch objavil Salvador Dalí, bol presvedčený, že všetko čo sme robili my, už predtým urobil on. My sme si zas mysleli, že robíme niečo nové, ale bolo to iba to, čo urobil už on.“[5]

ANDY WARHOL

Warhol sa narodil ako Andrew Warhola v Pittsburghu v Pensylvánii, USA, prisťahovalcom rusínskej národnosti z dediny Miková v Rakúsko-Uhorsku (dnes severovýchodné Slovensko). Jeho bratia John a Paul sa narodili ešte na dnešnom Slovensku. Umelecký talent sa prejavil skoro, študoval priemyselné (komerčné) umenie na Carnegie Institute of Technology (dnes známe ako Carnegie Mellon University) v Pittsburghu. Po absolvovaní školy sa v roku 1949 presťahoval do New Yorku a začal úspešnú kariéru ako ilustrátor časopisov a v reklame. Stal sa známym hlavne s rozmarnými atramentovými maľbami topánok v charakteristickom štýle.

V 60. rokoch začal s maľbami slávnych amerických produktov ako série plechoviek Campbellovej polievky a Coca-Coly. Prešiel na sieťovú tlač, so snahou nielen o tvorenie umenia masového tovaru, ale aj k masovej tvorbe umenia. Zamestnal a usmerňoval „umeleckých pracovníkov“ v tvorbe výtlačkov, topánok, filmov a ďalších diel vo svojom štúdiu, The Factory, umiestnenom v Union Square v New Yorku. V 70. rokoch a v 80. rokoch vytváral výtlačky slávnych ľudí ako Marilyn Monroe a Elvis Presley. Ikonické figúry a slávni ľudia sú hlavné témy v tvorbe Warhola. V tomto období tiež začal tvoriť sériu malieb „smrti a katastrof“ – výjavov elektrických kresiel, samovrážd a autonehôd.

Medzi rokmi 1963 až 1968 vytvoril viac než šesťdesiat filmov. Jeden z najslávnejších, Sleep– Spánok (1963), ukazuje muža (John Giorno, ktorý mal pomer s Warholom), ktorý spal osem hodín.

Svoju činnosť rozšíril aj do sféry divadla, a to prostredníctvom multimediálnej show s názvom Explodujúca plastická nevyhnutnosť (The Exploding Plastic Inevitable, EPI), v ktorej sa objavila rock–and–rollová kapela The Velvet Underground. EPI prisúdili uznanie za objav halucinogénnej svetelnej show ako zábavného prvku nočných klubov.

Dňa 3. júna 1968 psychicky labilná, militantná feministická spisovateľka Valerie Solanas (hrala vo viacerých Warholových filmoch), stála návštevníčka The Factory, vstúpila do Warholovho štúdia, trikrát vystrelila na Warhola a skoro ho zabila. Prvé dve strely netrafili, tretia prešla cez jeho ľavé pľúca, slezinu, žalúdok, pečeň, hltan a pravý pľúcny lalok. Solanas potom otočila zbraň na Warholovho priateľa, Maria Amaya a strelila ho do stehna. Aj keď Warhol prežil toto zranenie, nikdy sa z neho celkom nezotavil. Solanas neskôr vysvetľovala, že „mal príliš veľkú kontrolu nad mojím životom“.

Warhol mal chýr tichého, veľmi presného pozorovateľa, dokonca voyeura. Nejedna osoba ho žartovne spomínala ako „trochu zohriatu smrť.“ Mal ostré oko pre umenie a podporoval Duchampov pohľad, že keď sa na niečo prezentuje ako umenie a povie o tom, že to je „umenie“, tak to aj je umenie. Bol otvorený homosexuál, čo bolo vzácne pre slávnych ľudí v jeho čase, a mužským priateľom a spolupracovníkom vo svojom diele a zbierkach zložil hold. Bol puntičkársky zberateľ, odložil každý kúsok papiera, každý list fanúšikov (po odlepení známky), a každý časopis súvisiaci s jeho slávou spolu s osobnými zápiskami, homosexuálnu pornografiu a ukladal všetko do stoviek očíslovaných škatúľ – a viac sa do nich nepozrel. Warhol rozprával o týchto škatuliach ako o jeho „časovom puzdre“. Veľa sa ich zachovalo a sú dostupné v Pittsburskom múzeu. Warhol bol pravidelne v útulkoch pre bezdomovcov v New Yorku, sčasti počas najrušnejších dní roka. Sám seba opisoval ako nábožného človeka, no nebol veľmi akceptovaný cirkvou pre svoju homosexualitu. V mnohých dielach má náboženské témy.

Warhol zomrel v New Yorku 22. februára 1987 na následky komplikácií po operácii žlčníka. V roku 1988 sa na desaťdňovej aukcii vydražili jeho pozostalosti umenia a starožitností za 20 miliónov dolárov.     Andy Warhol Museum je umiestnené vo štvrti North Shore v Pittsburghu v Pensylvánii. Je to najväčšie múzeum amerického umenia venované jedinému umelcovi, v ktorom je viac ako 4 000 Warholových diel.

Andyho brat John Warhola, Warhol Foundation v New Yorku a ďalší, založili v roku 1991 Múzeum moderného umenia Andy Warhola v Medzilaborciach na Slovensku, ktoré sa nachádzajú iba 15 km od rodnej obce jeho rodičov. V múzeu je veľa diel pochádzajúcich od Andy Warhol Foundation v New Yorku, ako aj osobné predmety od príbuzných.

Andy Warhol: Autoportrét, 1986

(Zdroj: http://www.warhol.org/collections/index.asp)

„Ak chcete o mne všetko vedieť, pozrite sa na povrchovú plochu mojich obrazov, filmov a moju osobu: to som ja, pod nimi sa už nič neskrýva.“

„Prečo si ľudia myslia, že umelci sú niečo zvláštne?“ pýta sa Andy Warhol a hneď si aj lakonicky odpovedá: „Veď je to práca ako každá iná“.

Dielo, ktoré som si vybral som našiel v niekoľkých variáciách, raz ako obyčajný autoportrét s čiernym pozadím s vystupujúcou oranžovou tvárou, potom zase ako zošednutú tvár s kamuflážou vo farbách pieskovej hnedej, zelenej a bledo hnedej farby. To nasvedčuje o autorovi jeho rôznorodosť vo vnímaní jedného a toho istého objektu, ako to potvrdil vo variáciách tváre Marilyn Monroe, kde istým spôsobom manipuloval identitu jednej a tej istej osoby vo variáciách farebnej kompozície. Warhol odhaľuje zdanlivosť klasickej rozmanitosti osoby v pohľade na súčasné podmienky.[6]

R. Ingarden sa vo svojej prednáške zamýšľa o rôznych pohľadoch na dielo a rôznych variáciách, ktoré istým spôsobom aktualizujú umelecké dielo a tým spôsobujú, že dielo vždy nové a prináša nové pohľady a možnosti vnímania umeleckého diela. Tento proces prebieha v oboch rovinách teda pozorovateľa a samotného diela.[7]

Aj obraz autoportrétu Andyho Warhola je aktualizovaný tým, že jeho vyhotovenie akoby nepoznalo hranice v rôznych „odtieňoch“ farieb, vzorov, koláží, kamufláže.

Andy Warhol, umelec, ktorý si vyskúšal a potvrdil svoj celoživotný koncept predkladania banálnych motívov a výstredných obrazov snobskej a konzumnej spoločnosti bez toho, aby si pokazil povesť osoby jasne dominujúcej v americkej spoločnosti ako „celebrita“ kultúrnej scény. To z neho urobilo na jednej strane výstredného excentrika a intelektuálneho chytráka, na strane druhej takéto inscenovanie svojich umeleckých zámerov ho nominovalo i do polohy tajuplného človeka, ktorý tento svoj imidž potvrdzoval nespočetnými viaczmyselnými výrokmi o sebe, svojom umení i živote, ktorý technikou sieťotlače vytvoril množstvo tematických diel vizuálne na prvý pohľad jasných a zrozumiteľných, no s pozadím prepracovanej logickej štruktúry svojho motívu.

Pri analýze väčšiny jeho odvážnej metaforiky zistíme, že vizuálny obsah diel je síce preplnený skrytými implikáciami, ale na druhej strane nesie v sebe aj bariéru, ktorá tieto druhotné významy anuluje, čím dáva percipientovi najavo, že to „tak nemyslel“.

Všimnime si túto zvláštnu a vo Warholovom prípade veľmi úspešnú taktiku manipulácie so širokou verejnosťou, keď vlastne Warhol do svojho umenia vnáša najrôznejšie informácie, ale sám zostáva mimo. Ide akoby o ekvivalent spoločensky naoko neprijateľného žartovania, ktoré zasiahne a potom je odvolané.[8]

Mimézis autoportrétu je deontologickou transcendeciou svojho tvorcu

Mimézis je pri tom akýsi proces vnímania umenia ako celku. Autor približuje umelecké dielo ako niečo, čo je abstraktné, neexistujúce a je to svet, ktorý vnímame ako imaginárny svet odrážajúci nás samých a vo vnímaní tohto sveta odrážajúci naše myšlienky a myšlienkové pochody.

Mimézis je istá cesta aj k vnímaniu vesmíru a my ako jedinci zanikáme v tomto prúde hĺbavého estetického zážitku, kedy sa ponárame do svojej duše a nachádzame v nej neprebádané zákutia a rezervy, ktoré nás vedú k vnímaniu umenia a jeho uvedomovania si.

Autor prináša aj pohľad na mimézis a autoportrét a jeho vnímanie. Pokiaľ chceme vytvoriť autoportrét napríklad prostredníctvom maľby musíme dokázať „rozdeliť svoju osobnosť na ja a druhé ja“, aby sme dokázali vnímať seba samých ako objekt objektívne a bez nadsádzok.

Autoportrét je v diele podaný ako obraz nás samých s prikrášlením o vnímanie nás samých a nie je to okamžik vznikajúci počas chvíľky, ale napríklad pri maľbe je to dlhodobý proces pozorovania osobnosti a jej zmien, ktoré tvoria konečný obraz.

Pri autoportréte prináša Zuska pohľad nestranného pozorovateľa bez minulosti, bez myšlienok, bez názoru. A keďže toho bežne nie sme schopní dosiahnuť, autoportrét vníma ako vývojový proces odosobnenia autora od výsledného diela.[9]

Warhol sa musel odosobniť od svojej osoby a podal svojim autoportrétom pohľad na človeka, seba samého, ako na akýsi žart. Podal svoju osobu komickým, ironickým spôsobom, akoby chcel povedať „ pozrite sa to som ja a to som ja vytvoril“ a na druhej strane sa v tom istom momente od svojej osoby dištancuje a odcudzuje sa svojmu vlastnému výtvoru.

Vo svojom diele autoportrétu, Andy Warhol, akoby chcel zahaliť tajomstvom svoju tvár, tvár plnú odhodlania a priameho pohľadu. Použil na to výrazné farby modrá, žltá, zelená s obrysmi až fialovo-modrej farby s rôznymi kľučkami kamufláže, ktorá mu zahaľuje tvár. Akoby chcel zahaliť do rúška tajomstva svoju osobu, ktorá sa stala „celebritou“ bez súkromia, akoby chcel svoje súkromie – svoju osobu takto chrániť pred svetom, ktorý vnímal jeho osobu vo svetle mediálnych informácií a reklamy.

Andy Warhol, tvár skrytá rúškom tajomstva, pod maskou farieb a výstredným účesom. Motív obrazu pôsobí ako indián s perami, osamotený výkrik v tmavom svete, ktorý dáva obyčajným veciam pozliatko – obal, ktorý robí z vecí, ľudí rovných pred sebou a aj ostatnými niečo výnimočné. Obraz pôsobí ako senzácia, je dvojznačné v tom zmysle, že je v ňom naznačené odmietanie akejkoľvek angažovanosti, ale zároveň aj túžba pranierovať maliarstvo pre jeho neschopnosť vyjadriť realitu moderného sveta.[10]

To, že dielo sa vyskytuje v niekoľkých variáciách, je až posadnuté opakovanie na jednej strane vystupňováva emocionálny zážitok, ale na druhej strane ho ruší tak, že oslabuje pôvodný impulz. Dielo tým stelesňuje zmechanizovanosť, typickú pre moderný svet a ktorá čoraz viac smeruje k tomu, aby vytlačila účasť ľudskej citlivosti.

Záver

„Každý raz bude pätnásť minút slávny“ („In the future everybody will be world famous for fifteen minutes,“), 1968.

Výrok, ktorý som si vybral na záver práce o Andym Warholovi som vybral zámerne. Stretol som sa s ním už ako dieťa, ktoré zvedavo pátralo po rôznych informáciách, a možno som sa s ním stretol práve v tom období preto, lebo život Andyho Warhola sa v tomto období, keď som stál na začiatku spoznávania sveta a jeho súvislostí, život Andyho Warhola sa končil. Jedna „celebrita“ moderného umenia odišla zo scény, aby prišiel niekto iný, kto bude objavovať nové možnosti pokračovania v diele, ktoré vytvoril. Vo svetle mediálnej budúcnosti a magických svetelných reklám sa končil život jedného človeka, ktorý si svojich „15 minút slávy“ možno ani neuvedomoval, no napriek tomu, akoby sa zastavil čas a jeho „15 minút slávy“ stále trvá… V čase začínajúcej mediálnej doby jeho hviezda vyšla sponad obzoru novej doby konzumu a nekonečnej spotreby spoločnosti, kde reklama a „populárne umenie“ v reklame zohralo a čoraz viac zohráva svoju neoddeliteľnú súčasť dnešnej doby. Andy Warhol bol tvorcom nielen nového umeleckého smeru, ktorý sám označil ako niečo, čo už niekto pred ním urobil, ale bol akoby zakladateľom a hlavným predstaviteľom nového zmýšľania v umení modernej doby a vzniku doby moderného umenia.