Vlastimil Zuska: Mimézis – Fikcia – Dištancia
(Recenzia diela)
Dielo Vlastimila Zusku sa môže považovať za základnú učebnicu- sprievodcu estetikou a ako vnímame umenie ako pozorovatelia literatúry, maliarstva, fotografie, filmu…
Dielo poskytuje základný pohľad na pojmy súvisiace s estetikou, umením a jeho vnímaním a snaží sa nájsť, naučiť nás a odpovedať na otázky vyskytujúce sa v procese estetického vnímania umenia a jeho pôsobenia na pozorovateľa.
Jazyk diela je náročný pre laického čitateľa, je popretkávaný filozoficko-estetickými pojmami, ku ktorým často nestačí vysvetlenie v podobe poznámky na konci každej kapitoly, a tak odporúčame čitateľovi mať počas čítania diela po ruke filozofický slovník, ktorý bude nápomocným spoločníkom počas chvíľ, ktoré strávi v hĺbaní „o filozofickej estetike a estetickej filozofii“.
MIMÉZIS
V prvej časti sa autor snaží o vysvetlenie a ozrejmenie pojmu mimézis. V autorovom vnímaní s podloženými faktami prebratými od filozofov ako Heidegger, Platón či Gedamer, ktorý umením pomenúva to, čo vznikne a pomenováva nový pohľad na svet, na skutočnosť.
Mimézis je pri tom akýsi proces vnímania umenia ako celku. Autor približuje umelecké dielo ako niečo, čo je abstraktné, neexistujúce a je to svet, ktorý vnímame ako imaginárny svet odrážajúci nás samých a vo vnímaní tohto sveta odrážajúci naše myšlienky a myšlienkové pochody.
Mimézis sa dá v priblížení, ktoré poskytuje Zuska vnímať aj ako proces vnímania diela, keď tvrdí, že pri vnímaní diela, či už literatúry, fotografie alebo filmu sa naša osobnosť rozdvojuje na dve osobnosti, na osobnosť, ktorá existuje v danom okamihu a vníma dielo a na osobnosť s minulosťou a skúsenosťami, a preto sa nemôže v skutočnosti zúčastňovať aktívneho a skutočného vnímania diela.
Ako náhle máme totiž podľa autora istú minulosť a nevieme sa od nej odosobniť, umenie vnímame na základe skúsenosti a naučených myšlienok.
Mimézis je istá cesta aj k vnímaniu vesmíru a my ako jedinci zanikáme v tomto prúde hĺbavého estetického zážitku, kedy sa ponárame do svojej duše a nachádzame v nej neprebádané zákutia a rezervy, ktoré nás vedú k vnímaniu umenia a jeho uvedomovania si.
Autor prináša aj pohľad na mimézis a autoportrét a jeho vnímanie. Pokiaľ chceme vytvoriť autoportrét napríklad prostredníctvom maľby musíme dokázať „rozdeliť svoju osobnosť na ja a druhé ja“, aby sme dokázali vnímať seba samých ako objekt objektívne a bez nadsádzok.
Autoportrét je v diele podaný ako obraz nás samých s prikrášlením o vnímanie nás samých a nie je to okamžik vznikajúci počas chvíľky, ale napríklad pri maľbe je to dlhodobý proces pozorovania osobnosti a jej zmien, ktoré tvoria konečný obraz.
Pri autoportréte prináša Zuska pohľad nestranného pozorovateľa bez minulosti, bez myšlienok, bez názoru. A keďže toho bežne nie sme schopní dosiahnuť, autoportrét vníma ako vývojový proces odosobnenia autora od výsledného diela.
FIKCIA
V procese tvorby diela dochádza k postupnosti, ktorú Zuska približuje ako proces od reality, cez ničotu, podanú prostredníctvom fikcie, aby sa opäť navrátila do reality a vytvorila zážitok pozorovateľovi umenia.
Fikcia je akési zaplnenie prázdnoty priestoru, ktorá nás sprevádza počas reality a jej vnímania. Celý proces tvorby diela potom speje k zaplneniu tejto medzery a vytvorenie snového sveta- fikcie pre pozorovateľa, ktorý ju vníma v realite a oddáva sa prostredníctvom tejto fikcie víziám a objavovaniu neprebádaných priestorov vo vesmíre umenia.
Uvedomením si oddelenia osobností – Ja a druhé Ja -vzniká v pozorovateľovi schizofrenický stav, kedy je viazaný na svoju minulosť prostredníctvom vnímania svojej osobnosti a pri objavení osobnosti- „Druhý“ -nie je schopný rozvinutia, pretože je viazaný na osobnosť s minulosťou v realite.
Fikcia nás pritom sprevádza počas celého vnímania času a života. Je to vtedy, keď snívame, keď sledujeme film, keď sledujeme fotografiu alebo maľbu, čítame knihu…
Vďaka tomu, že existuje nereálny svet fikcie si vieme lepšie uvedomovať svet reálny a vieme na základe týchto dvoch vnímaní umenia a reality lepšie rozpoznávať fikciu- nereálny svet, od reality.
K tomu všetkému nám dáva fikcia nový pohľad na realitu ako takú. Vnímanie reality sa tak stáva bohatším, a vieme si na základe tejto „nereálnej zážitkovej skutočnosti“ uvedomovať omnoho lepšie detaily a súvislosti všednej reality.
V druhej časti sa Zuska venuje i osobitne žánrom, ktoré nám dokážu a prinášajú fikciu ako spôsob tvorby umenia a vytvárania svetov a nových hraníc reality.
Špeciálne rozoberá filmové žánre ako je horor, detektívka.
V knihe zaznelo i zamyslenie, kde speje svet, ktorý je zložený z mnohých interpretácií vnímania sveta prostredníctvom filozofií, náboženstiev a rôznych novodobých mýtov. Autor dospieva k presvedčeniu, že svet prechádza obdobím prehodnotenia minulosti, odosobnenia sa od nej a vytvorenia budúcnosti na základe nových mýtov a fikcií, čo môžeme pozorovať hlavne vo filmovom priemysle, ale i v oblasti literatúry a nových filozofií a náboženstiev.
DIŠTANCIA
V poslednej časti diela sa autor zamýšľa nad naším postojom k sebe samým a hodnoteniu a sebareflexii v procese vnímania sveta a estetického postoja k umeleckému dielu.
Tvrdí, že pri tomto procese sebareflexie prebieha v nás najintímnejší dialóg medzi „osobou Ja a Druhé ja“. V tomto procese prebiehajú procesy prehodnocovania v dvoch líniách, a to v pozitívnom smere, keď nás nový pohľad obohacuje a v negatívnom smere, keď nový pohľad v nás vzbudzuje negatívne pocity.
Je preto potrebné pri vnímaní – vytváraní diela vedieť viesť aj vnútorný dialóg osoby v reálnom svete a osoby vnímajúcej fikciu, mýtus.
Dielo Vlastimila Zusku, prináša komplexný pohľad na estetickú filozofiu umenia a jeho vnímania. Pri čítaní sa vnímavému čitateľovi tohto náročného, no o to krajšieho diela, premietajú obrazy a získava pochopenie pojmu mimézis, tak povediac, v priamom prenose počas čítania. K tomu je obohatený o fikciu, o niečo, čo neexistuje, no počas čítania diela je stále prítomné.
V diele čitateľ získava sprievodcu základným vnímaním estetickej filozofie a procesov, ktoré prebiehajú počas dialógu pozorovateľa a samotného diela.
Ako bonus čitateľ získa reálny pohľad napríklad na umenie filmu, fotografie alebo literatúry a maliarstva, ktoré využívajú rôzne psychologické procesy prijímateľa.
Dielo Vlastimila Zusku otvára nové hranice vnímania, ponúka fikciu a zároveň nabáda k vytvoreniu si vlastného vnímania okolia a svojej osobnosti dištancovaním sa od všetkého známeho, čo poznáme, a učí nás otvorenosti pre veci, ktoré síce neexistujú, no ich existencia nie je vylúčená.
Použitá literatúra:
Vlastimil Zuska: Mimésis-Fikce-Distance k estetice XX.století, Praha: TRITON, 2002, ISBN 80-7254-285-0
