Film Dead Poets Society je inšpirovaný profesorom angličtiny z University of Connecticut Samuelom F. Pickeringom Jr., učiteľom autora Thomasa Schulmana na Montgomery Bell Academy v Nashville-e. Hlavnou postavou je učiteľ na chlapčenskej škole v podaní Robina Williamsa (John Keating).
Dej filmu sa odohráva na internátnej, súkromnej škole v USA, ktorej hlavným mottom je tradícia, česť, disciplína a dokonalosť. Film sa začína prijatím a otvorením nového školského roka a študentov pri príležitosti 100 výročia založenia školy v roku 1859. Začiatok nám napovedá, že sme sa ocitli na klasickej chlapčenskej škole, kde nie je miesto pre experimenty a vlastné názory, ktoré sú súčasťou mašinérie spoločného myslenia na vzdelanie, ktoré poskytuje a otvára dvere na najvychytenejšie vysoké školy v krajine. Chlapci zažívajú tvrdú výchovu v rámci internátnej školy s pravidelným režimom a predpismi. Nie je tu miesto pre zábavu, uvoľnenie a relax, v podobe, akej ju poznáme dnes.
Film prezentuje názor, že všetko je pominuteľné(každý z nás, nech dosiahneme v živote čokoľvek, je len potravou pre červy, s čím sa plne stotožňujem už niekoľko rokov) , a preto by sme sa mali snažiť život žiť naplno. Hlavnou ideou je latinský výrok CARPE DIEM! – Užívaj dňa. Užívaj dňa a objav poéziu každého okamžiku života, ktorý žiješ…
Učiteľ Keating sa snaží z dospievajúcich chlapcov, ktorí sú upriamení na učenie a hľadajú v živote samých seba a svoju vlastnú cestu, ktorú im čiastočne ukradli ich rodičia, tým že ich obmedzujú v názoroch a svojich vlastných myšlienkach a smerovaní, vytvoriť poetov- poetov svojho vlastného života, s vlastnými názormi, s vlastnou cestou. Na tento cieľ, ktorý im chce ukázať prostredníctvom výučby angličtiny a literatúry, tak povediac na tradičnú školu experimentálnym spôsobom (vytrhávanie úvodu z knižky, hľadanie iného pohľadu na svet aj prostredníctvom postavenia sa na lavicu, vysvetľovanie komformity na dvore, keď každý sa rozhodne pre svoju cestu po dvore), nie je po vôli vedeniu školy.
Učiteľ Keating so svojimi netradičnými postupmi a prístupom k výučbe zaujme hneď na začiatku, a študenti hneď získajú informácie, ako o jednom zo žiakov danej strednej školy, a snažia sa pochopiť jeho prístup k životu a to, čo im chce ponúknuť a povedať. Objavujú v sebe skryté hranice, prekvapujú samých seba a prekračujú hranice všednosti dňa – dospievajú a vytvárajú si vlastnú cestu životom.
Celý dej zasiahne však tragická udalosť, kedy jeden zo „Spoločnosti mŕtvych básnikov“ spácha samovraždu otcovou zbraňou. V dôsledku neschopnosti vzdorovať vlastnému osudu, ktorý si vysníval pre Neila jeho otec – stať sa lekárom – opúšťa tento svet, kde nevníma nič, čo nežije a odchádza do sveta kde bude môcť sniť svoj sen až do konca. Sen hrať divadlo, byť hercom svojho života, pre svojho otca a pre všetkých, ktorí mu stoja v ceste a on nevládze a nemieni s nimi bojovať a vzdorovať im, prekonávať prekážky, ktoré sa mu stali osudnými v tom, že nedokázal povedať svoj názor a postaviť sa na odpor s vášňou pre svoje sny – hrať divadlo.
Vo filme zaznie i odpoveď, kto môže za smrť Neila – je to jeho autoritatívny otec, ktorý sa snaží splniť si sen , svoj sen, ktorý si vysníval a nanútil ho mladému človeku, ktorý nedokázal bojovať s jeho osobnosťou.
Systém je však neľútostný a celý príbeh končí odchodom učiteľa Keatinga, ktorý je označený za pôvodcu a dôvodom smrti mladého človeka. Je označený ako burič, ktorý sa snažil mladých ľudí naviesť na cestu, ktorá nemá nič s tradíciami školy a disciplínou.
No predsa prebudil v niekoľkých „básnikoch“ vysoko cenené vlastnosti osobností… Vyjadriť svoj názor, napriek nepriazni osudu a navzdory všetkým. Objavil v mladých ľuďoch, presne tie vlastnosti, ktoré sa škola svojím autokratívnym spôsobom vedenia života mladých ľudí snaží poprieť a umlčať.
Kto sú mŕtvi básnici a sú naozaj mŕtvi?
Chcel by som sa zamyslieť nad témou, ktorú ponúka film svojím obsahom. Každý z nás prešiel fázou svojho života, kedy hľadal svoju cestu, rozhodoval sa samostatne o svojom smerovaní, snažil sa pretĺkať životom tak ako sa v danej situácii dalo. Život ma naučil vyjadrovať svoj názor, aj keď väčšina ľudí nie je schopných, z mojich skúseností, pripúšťať názory overené „tradíciou“. Stretol som sa často s opovrhnutím a až čas ukázal, že veľa krát som sa vo svojich názoroch nemýlil.
Aj ja sa istým spôsobom radím k „mŕtvym básnikom“, keď som ako mladý človek prešiel obdobím objavovania krásy života v poézii, zamýšľal som sa nad smrteľnosťou, významom života, skutočnými hodnotami a nie hodnotami, ktoré sú nám podsúvané spoločnosťou, ktoré nás často vedú k riziku, nebezpečnosti a hodnotám, ktoré sú len akousi ilúziou o pokroku a vyspelosti spoločnosti. Je naozaj mať názor podobný alebo zhodný s niekým? Je dôležité patriť ku skupine, spoločnosti, strane a zaradiť sa tak k niečomu, čo svojim spôsobom obmedzuje osobnú slobodu a slobodné zmýšľanie?
Pri rozhovore so svojim doktorom som mu povedal o svojich myšlienkach a postojoch k tradičným hodnotám, ktoré vytvára konzum dnešnej spoločnosti a aj o tom kde táto spoločnosť skončí a kde podľa mňa bude smerovať…
Odpovedal mi: „S takýmito názormi sa dajte niekde zavrieť a izolujte sa od ľudí, a tam potom môžete rozjímať o tom, ako a kde skončí spoločnosť…“ Mnoho z toho, čo som vtedy hovoril sa žiaľ, a na moju radosť, plní…
Otázka teda vyplýva nasledovná… Sú skutočne všetky tradičné myšlienky, overené danou dobou a postavením spoločnosti tie, ktoré prežijú veky, alebo sa treba v priebehu vývoja transformovať aj v myslení a postojoch k ďalšiemu vývoju?
Je jedna veľmi pekná veta, ktorá je výrokom istej slávnej osobnosti minulosti „ Cintoríny sú plné nenahraditeľných ľudí…“. Aký má teda význam človek a jeho úloha v spoločnosti? Nie je našim hlavným poslaním byť sám sebou a prinášať svoje – iné pohľady a názory na dané témy a vyjadrovať svoje postoje k rôznym veciam v spoločnosti? A kto má patent na to, čo je dobrý – zlý názor, čo je správne a čo nie?
Aj film poukazuje ironickým postojom študenta na vedenie školy, kto má právo riadiť a nariaďovať… Máte telefón od Boha na účet volajúceho… Ozaj, čo by sme mu povedali keby nám skutočne zavolal? Asi len toľko, že máme patent na rozum a nech neotravuje, že?
Mladosť je obdobím hľadania sa. Vytvárame si svoje postoje, to a kde budeme smerovať. Jedny skôr, iní neskôr začnú vzdorovať svojim rodičom a ich nenaplneným snom, ktoré majú splniť ich syn, či dcéra. Rozbehneme sa po svojej ceste a je len na nás, akú „krásu básne života“ si so sebou zoberieme a budeme niesť celý život. Niektorí z nás ostávajú básnikmi celý život, aj keď sa mnoho krát zdá, že nás spoločnosť a jej smerovanie pohltilo. Presne ako vo filme, tak aj v realite, je totiž často krát zbytočné presadzovať myšlienky a názory takpovediac nasilu. Je jednoduchšie, a mnohokrát aj účinnejšie, presadzovať sa prostredníctvom cesty menšieho odporu. Niekto túto cestu zvláda iný nie. Je totiž potrebné na nej mať trpezlivosť, disciplínu a vytrvalosť.
Veľmi ťažko sa veci menia odspodu, až keď spoločnosť uzná, že človek dosiahol v jej merítkach méty, ktoré sú všeobecne uznávané, až vtedy začnú človeka počúvať a rešpektovať jeho názor. Žiaľ je to tak a tak treba „premárniť“ kopu času tým, že dokazujeme a bijeme sa o svoje miestečko na slnku, aby nás začali ľudia rešpektovať ako osoby hodné vypočutia a rešpektovania nášho názoru.
Celý život dokazujeme niekomu, že sme hodní toho, aby nás rešpektovali… Neil tento boj vzdal, podľa mňa, veľmi skoro a zbytočne.. Stačilo povedať to, čo cítil (na čo bol vyzvaný a nevyužil tak príležitosť aj na možné pochopenie a súhlas s osobnou slobodou rešpektom zo strany svojich rodičov), a tak sa ukončil jeden plnohodnotný život človeka, ktorý určite mal čo povedať, a obohatiť tak životy mnohých ľudí. Jeho vnútorný svet mi tak trošičku pripomínal moju mladosť, kedy som tiež prechádzal fázou života postaviť sa nesplneným snom svojich rodičov, alebo si dať riadiť a radiť, čo je dobré pre mňa z pohľadu, ktorý nebol ten môj.
Život je ako báseň a my sme básnici…
Vášeň, zanietenie, vytrvalosť, pochopenie to všetko sú hodnoty, ktoré majú sprevádzať náš celý život. Hodnotenie každej takto vytvorenej básne je buď nerozvážnosť, alebo hlúposť. Ľudia hodnotia ľudí a popritom nezabudnú dodať, že takéto právo patrí jedine Bohu.
Kedysi som písaval veľmi veľa básní. Rozoberal som v nich život, lásku, prírodu a v každej takejto básni som zanechal kúsok svojej vášne a myšlienok… „Každá myšlienka je podľa mňa istým útržkom ucelenej pravdy a je dokonalá… Pokiaľ ju nezačnú uskutočňovať tak nedokonalé bytosti, akými sú ľudia…“
Pri písaní som mal pocit akoby mi niekto tlačil na temeno hlavy a pri nútil ma k tomu aby som písal… Bol to môj vášnivý prejav osobnosti vtedajšej doby a táto vášeň mi ostala, aj keď v inej podobe dodnes… Našiel som svoju cestu po ktorej som sa vybral aj keď možno o trošičku neskôr ako moji vrstovníci, ktorí často krát získali napríklad vzdelanie v oblasti, v ktorej nikdy v živote nič robiť nebudú.
Mne osobne dala báseň vášeň a presvedčenie, že som rovnako dôležitý človek ako ktokoľvek iný, že moje postoje a myšlienky obohacujú moje okolie. Báseň mi ponúkla cestu sebarealizácie a objavenie vnútornej sily bojovať s osudom, ktorému som sa napriek jeho občasnej nepriazni nepoddal.
Aj keď už nepíšem tak vášnivo ako keď som mal 15-20 rokov, ostal mi z nich postoj a myšlienky, ktoré ma sprevádzajú celý život doteraz. Objavil som lásku, česť, svoj názor, dôležité hodnoty, prírodu, a aj „zmysel života, ktorý nespočíva v tom, že napíšem knihu alebo postavím najväčšiu stavbu sveta… Tieto veci sú pominuteľné a zapadnú prachom a ľudia veľmi rýchlo zabúdajú na človeka, ktorý to všetko vytvoril, aj keď sa možno stane súčasťou kroniky ľudstva… Dôležitý je samotný život… Život, ktorý tu po sebe zanecháme, život ktorý splodíme a vdýchneme mu tak láskou a vášňou básnika dušu…“
A kde sú teda všetci tí „mŕtvi“ básnici? Odpoveď je jednoduchá: básnika si každý nosí sám v sebe, vo svojej osobnosti a svojich slobodných myšlienkach a rozhodnutiach… K tomu nech každému pomáha česť a spravodlivosť…
