Aby sme si priblížili súvislosti, ktoré sa priamo dotýkajú našej témy o odbornosti redaktorov v elektronických médiách, budeme musieť nazrieť do minulosti. Konkrétne do obdobia 80-tych rokov, kedy sa začali formovať nové elektronické a komerčné médiá a začali sme ich rozdeľovať, najmä v televíznej oblasti, na tzv. paleo a neo obdobie médií.
Obdobie televízie vo svete, približne do 80-tych rokov 20. storočia, nazývané aj obdobie „paleo“ televízie, bolo charakteristické striktným držaním sa teórií a ich implementácie do praxe. Dodržiavali sa najvyššie štandardy spravodajstva, ako bola informovanosť, objektívnosť, kládol sa dôraz na presnú štruktúru a funkcie v rámci médií, kde na každom poste bola daná zodpovednosť a úloha jednotlivca.
Dôraz bol kladený na vzdelaného nositeľa informácie – redaktora, ktorý priniesol do spravodajstva a obsahu médií ľudský rozmer. Štruktúra vysielania mala za úlohu komunikovať s publikom.
Pevne stanovená bola programová štruktúra, ktorá zasahovala svojim obsahom špecializovaného diváka a hlavnou úlohou mediálneho obsahu bolo vzdelávanie. Toto obdobie je charakteristické médiami, ktoré boli štátne a verejnoprávne a blízko tomuto obdobiu majú svojim obsahom a vysielacou štruktúrou aj dnešné verejno-právne média .
Na druhej strane, obdobie po roku 1980 vo svete, charakterizované aj ako obdobie „neo“ televízie, sa prejavovalo rýchlym rastom a vplyvom komerčných médií, ktorých hlavným cieľom bolo ponúknuť zábavu a oddych pri sledovaní mediálneho obsahu. Celé obdobie je ovplyvnené novými technológiami a vznikom internetu. Cieľom novodobej mediálnej sféry komerčných médií bolo vybudovať si zisk a tomu sa snažilo prispôsobiť aj programovú štruktúru vysielania a obsah, s cieľom zasiahnuť čo najširšie publikum.
V tomto období nastáva aj novodobé delenie médií. Vytvárajú sa nové komerčné médiá, ktoré kladú dôraz na zábavu a oddych a na verejnoprávne a štátne médiá, ktoré ostávajú verné vzdelávaniu a objektívnemu spravodajstvu.
Programová štruktúra je vytvorená tak, že jednotlivé relácie sa prekrývajú a tým je vytvorený nepretržitý informačný tok. Dôsledkom celého procesu je neustála akcia, do ktorej majú možnosť vstúpiť aj samotní diváci. Majú tak možnosť vytvárať priamo obsah jednotlivých médií priamym vstupom do vysielania formou svedeckých výpovedí v reportážach, stávajú sa priamymi účastníkmi vysielaných, zábavných relácií, ako sú súťaže, alebo tvoria súčasť obecenstva v štúdiu, napríklad pri politických diskusiách. Televízia a médiá sa stávajú súčasťou domácnosti a rodinného života.
Ak sa pozrieme na územie Českej a Slovenskej republiky, tento jav sa naplno prejavil v priebehu 90-tych rokov, keď vznikli také médiá, ako boli NOVA TV v Českej republike a Markíza TV na Slovensku. Už v tom období dostali možnosť zapojiť sa do obsahu tvorby týchto dvoch nosných, komerčných televízií na území bývalého Česko-Slovenska nové tváre, často bez životných skúseností, bez dokončeného vysokoškolského vzdelania, ktoré v drvivej prevahe nezodpovedalo svojim zameraním práci v mediálnej sfére. Tento trend pretrváva doteraz, aj keď nároky na profesionalitu, aj zo strany diváka, vzrástli.
Mení sa vysielacia štruktúra a dôraz na vzdelanostnú úroveň a všeobecný prehľad, na samotnú informáciu a profesionalitu nositeľa informácie – redaktora, je týmto potlačený.
Aby sme zachovali objektivitu, mali by sme si priblížiť aj štruktúru získavania informácií v klasickom elektronickom, ale aj printovom médiu.
Najväčšiu časť všetkých spravodajských informácií tvorí agentúrne spravodajstvo. To je však do istej miery poznačené tým, že informácia je zvyčajne komerčným tovarom. Jednotlivé médiá tak často krát prezentujú informácie, ktoré boli objednanou, komerčnou službou vytvorenou na zákazku. Ak ide o vlastné spravodajstvo jednotlivých médií, redaktori oslovujú zavedené zdroje, oddelenia styku s verejnosťou, navštevujú tlačové konferencie, čo sú spôsoby prezentácie aj jednotlivých záujmov komerčných spoločností, organizácií, ale aj politických štruktúr a vládnych inštitúcií. Redaktor sa týmto stáva v podstate len sprostredkovateľom oznámenia, o ktorom často nemusí mať hlbšie vedomosti a nemusí poznať ani súvislosti a pozadie informácie.
Dôležitým faktorom pri tvorbe spravodajstva, najmä komerčných médií, je aj jeho výber a filtrovanie obsahu tak, aby splnilo základnú funkciu: zaujať publikum. Tu sa dostáva do popredia záujem komerčného média, ktoré informáciu natoľko zjednoduší, aby splnilo cieľ osloviť čo najširšiu masu. Spracovanie informácie je často podložené množstvom obrazového materiálu, výpoveďou odborníkov, alebo účastníkov udalosti, čo dodáva informácii a redaktorovi punc dôveryhodnosti, na druhej strane, on samotný je len sprostredkovateľom skúseností a informácií z tretej strany.
Publikum sa potom odmeňuje svojou oddanosťou a až laxnosťou pri kritickom posudzovaní informácie, ktorú vníma ako skutočnosť, alebo jej zrkadlový odraz, aj napriek niekedy chybnému interpretovaniu alebo faktografickým omylom.
Zdroje:
Piermarco Arold a Fausto Colombo: Vek televízie. Skúmanie štyroch generácií talianskych divákov, Miláno: Život a myslenie, 2003
Tarmo Malmberg: Kritická teória a audiovizuálne médiá
