Pred pár mesiacmi sa v centre Bratislavy otvárala chránená dielňa, ktorá dala šancu na uplatnenie sa na trhu práce šiestim čašníkom so zdravotným postihnutím.
Žiaľ, pred otvorením sa nestihla urobiť reklama upozorňujúca na existujúcu kaviarničku s príjemnou atmosférou, vždy usmiatym a prívetivým personálom. No, nestihla sa ani doposiaľ. Preto niet div, že väčšinu dní zíva prázdnotou, prípadne tam trávi voľné chvíle jeden či dvaja konzumenti.
Sporadicky sem zavítajú aj zahraniční návštevníci. Opakovane som sa stretla so situáciou, že vošli do kaviarničky s neveľkým priestorom. Personál sa príjemne bavil, „dozorujúci vedúci“ bol zahľadený sám do seba, a tak návštevníci, ako prišli, tak aj odišli.
Uznávam, že čašníci so zdravotným hendikepom majú právo sa vo voľných chvíľach medzi sebou rozprávať. Majú právo si aj nevšimnúť prichádzajúceho hosťa. Ale „dozorujúci vedúci“ je tam práve preto, aby ich citlivo usmernil a upozornil, aby sa venovali hosťom.
Inak, ak hosťa v kaviarničke zaregistrujú, venujú mu maximálnu pozornosť a stopercentnú profesionálnu obsluhu. Kto si tu dá kávičku s dezertom, okrem príjemnej chuti mu iste ostáva aj teplý pocit na hrudi. Hrdosť, čo všetko dokážu napriek hendikepu.
Nemalo by sa však v žiadnom prípade stávať, aby prichádzajúci hosť ostal nepovšimnutý a neobslúžený. Alebo stačí mať chránenú dielňu a spoľahnúť sa na to, že ju vždy bude niekto dotovať, lebo to sa vo vyspelej spoločnosti patrí?
